Aristokracia

       Povedali by sme, že prišli filozofi a rozhodli o tom jednoducho: aristokratom je ten, kto má cnosť. Tým by sme však Grékovi povedali len veľmi málo: grécke slovo pre cnosť – arété – je príbuzné so slovom aristos (najlepší), ktorý má vládnuť (kratein). Keď sa teda niekto považoval za aristokrata, už tým vlastne tvrdil, že arété má. Čo teda filozofi považovali za arété? 

Platón sa k veci postavil veľmi šalamúnsky. Tvrdil, že vládnuť má filozof, ale tento filozof musí mať ušľachtilý pôvod (v tom najbiologickejšom a najeugenickejšom zmysle, že ho majú splodiť tí najschopnejší jedinci, ktorých majú k sebe pripúšťať kňazi pomocou zmanipulovanej lotérie). Zároveň sa však podľa Platóna musí tento vyšľachtený filozof okrem všakovakého štúdia venovať aj rozličným praktickým úlohám a osvedčiť sa aj v nich. Až potom, po záverečnom štúdiu môže vyšľachtený, vychovaný, vzdelaný a životom ostrieľaný filozof vo veku 50 rokov zasadnúť na trón. Kto by nechcel za vládcu takéhoto všestranne dokonalého človeka? 

„Veru, kto by nechcel, ale kde ho vziať?“ pýta sa Aristoteles. Veď aj samotný Platón hovorí, že zohnať, vyšľachtiť a vychovať takúto vynikajúcu osobnosť bez toho, aby ju oslnila jej vlastná dokonalosť, je veľmi ťažké. Preto ak sa nájde taký hrdina, či dokonca viac takých hrdinov, nech vládnu, ale kým čakáme, musí najlepšia vláda, ktorú budú vykonávať nie až takí dokonalí ľudia, vyzerať inak. Napokon, vláda iba tých najlepších by podľa Aristotela ponechávala poddaných akoby v detskom stave, a aj preto je pre osobnostný rast občanov lepšie, keď sa pri vláde a poslúchaní striedajú. 

Aristoteles preto predstavil svoju najlepšiu vládu ako zmes oligarchických (vláda bohatej väčšiny) a demokratických prvkov (vláda chudobnej menšiny). Medzi oligarchické prvky patrili voľby pri obsadzovaní úradov, trest za odmietnutie alebo zlé vykonávanie úradu, medzi demokratické obsadzovanie úradov žrebom (ktorý sa ťažšie zmanipuluje ako voľby) či odmena za výkon úradu (aby úrady mohli zastávať aj chudobní, ktorí by pri verejnej službe nemali z čoho žiť). Aristotelova predstava bola, že bohatí a vzdelaní budú rozhodovať, a chudobní ich budú kontrolovať a odvolávať, ak sa dopustia niečoho proti spoločnému dobru. 

Táto zmiešaná ústava predstavovala stredný prúd v nasledujúcich dejinách politického myslenia (v 1. storočí pred Kristom dostala názov demokracia) a v podstate predstavuje ideál až dodnes. Pravda, s určitými pokusmi o jej väčšiu oligarchizáciu či demokratizáciu v mene lepšej vlády, aristokracie. Medzi oligarchizujúce snahy o lepšiu vládu môžu patriť napríklad rozličné návrhy na obmedzenie aktívneho či pasívneho volebného práva podľa vzdelania (či aspoň gramotnosti), všeobecného (aspoň politického) prehľadu či platenia daní (z príjmu), aby sa od výkonu moci odfiltrovala nevedomá a nezodpovedná (možno aj veľká) skupina obyvateľstva, a medzi demokratizujúce zasa pokusy o pozdvihnutie povedomia o politike medzi pospolitým ľudom či posilnenie inštitútu referenda, aby sa rozhodovanie opäť dostalo od sebeckých elít do rúk prostého človeka. 

Aristoteles poznamenáva, že to, aká je najlepšia vláda, závisí od toho, ako vyzerá konkrétna spoločnosť, ktorej treba vládnuť. Či sú v nej veľké rozdiely medzi chudobnými a bohatými, v počte ľudí a množstve majetku, aká veľká je stredná trieda, akú majú prestíž niektoré skupiny obyvateľstva či aké sú tradície v danej krajine. Preto je aj najlepšia vláda nie vecou nájdenia univerzálnej optimálnej schémy vlády či čakania na politického mesiáša, ale toho, že spoločnosť neustále reflektuje samu seba a hľadá spôsob, ako spravovať spoločné veci pre dobro všetkých.