Láska

A vedel to aj Platón, ktorý vo svojom dialógu Symposion nechal hostí predstavovať svoje chápanie lásky, čiže Eróta: Erós je najstarší aj najmladší z bohov, prírodný zákon či sila, ktorá ťahá mužov a ženy k pôvodnej jednote, z ktorej ich rozdelil Zeus, keď ho chceli ohroziť vo vláde. Samotný Platón rozlišuje medzi láskou pozemskou, telesnou, a láskou nebeskou, duchovnou, áno, platonickou, ktorá neplodí telesné potomstvo, ale krásne myšlienky.

K chápaniu lásky ako erosu, alebo túžby, túžby po kráse, pridalo kresťanské myslenie, najmä v Pavlových listoch, lásku ako agapé. Agapé je láska, ktorá sa dáva. Vzorom všetkej agapé je Boh, ktorý je darcom každého daru, a ľudia ho majú napodobňovať. Ako však pripomína pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus caritas est, človek nemôže praktizovať agapé, nemôže rozdávať, bez toho, aby najprv prijímal. Láska k Bohu a k blížnemu tak má byť eros voči Bohu a agapé voči blížnemu. Bohu nemáme čo dať, a preto najväčšou láskou k nemu je, ak sa od neho necháme obdarovať.

Latinské kresťanstvo si eros preložilo slovom amor a agapé slovom caritas. Amor sa začal chápať ako cit či emócia. Amor je základom všetkých ostatných citov, lebo človek môže cítiť aj nenávisť, strach, hnev či nádej iba preto, lebo niečo alebo niekoho miluje.

Caritas zaujímavým spôsobom predstavuje Tomáš Akvinský. Podľa neho je caritas, alebo božská či teologálna cnosť láska, vlastne priateľstvo, ktoré grécki filozofi nazývali fília. To však má niekoľko problémov. Fíliu, čiže priateľstvo, Aristoteles definuje ako vzájomné žičenie dobra medzi rovnými. Ak si priatelia nie sú rovní, musí medzi nimi prísť k nejakému vyrovnaniu, inak je po priateľstve. Preto aj Aristoteles hovorí, že medzi bohom a človekom priateľstvo byť nemôže, lebo sú od seba nekonečne vzdialení. Na to však Akvinský, poučený zjavením Ježiša Krista, hovorí, že Boh sa k nám znížil a nazval nás priateľmi.

Pokiaľ však ide o vzájomnú žičlivosť, Tomáš Akvinský sa zdráha priznať, že by sme mohli Bohu žičiť dobro. Žičlivosť sa podľa neho líši od priateľskej lásky, a teda aj od lásky ako božskej cnosti. Priateľstvo si vyžaduje čas, kým vznikne, no žičliví môžeme byť aj voči sympatickému cudzincovi. Boha preto podľa Akvinského milujeme ako najvyššie a najdokonalejšie dobro, ako svojho pôvodcu, ale aj ako darcu milostí na tomto svete a večnej blaženosti vo večnom živote.

Vidíme teda, že láska má veľa podôb, veľa významov a veľa mien. Čo je teda láska predovšetkým a v hlavnom zmysle? Možno by sa dalo jednoducho povedať, že jestvuje viacero lások, napríklad štyri. Možno je láska v základnom význame náklonnosť medzi ľuďmi, ktorá umožňuje vzťahy medzi nimi, medzi rodičmi a deťmi, deťmi a rodičmi, súrodencami navzájom, susedmi a spoluobčanmi, a spája ich tak do spoločenstiev a spoločnosti. A možno by sa dalo povedať, že láska v základnom zmysle je počiatok, zdroj a vzor každej lásky, povedané s Dantem, Láska, čo slnko pohýna i hviezdy.