Metafyzika

       Ani filozofia nie je v poslednom čase voči metafyzike obvykle veľmi prajná. Táto kedysi kráľovná vied sa vníma ako dumanie o akejsi substancii, ktorú beztak nikto nevidel a nevie, čo je zač. Prípadne niektoré filozofické kruhy veľmi zdôrazňujú potrebu a význam metafyziky, no nič konkrétnejšie k nej nevedia povedať. Čo je to teda tá metafyzika?

       Na tomto mieste bude azda užitočné povedať, že názov metafyzika nedal tejto disciplíne filozof, ale kníhkupec. Vydavateľ Aristotelových diel Andronikos z Rodu asi 300 rokov po Aristotelovej smrti zhrnul úvahy, ktoré nevedel nikam zaradiť, do zväzku s názvom ta meta ta physika, čo znamená čosi ako pokračovanie fyziky alebo doslovnejšie „veci, ktoré sú za fyzikou“.

       Ak by sa však Andronikos začítal do týchto úvah pozornejšie, zistil by, že samotný Aristoteles ich nazval prvá filozofia: filozofia o prvých princípoch alebo predpokladoch každého ďalšieho filozofovania. Možno to znie veľmi abstraktne, ale v skutočnosti sú to veľmi praktické otázky: Dá sa svet spoznať? Má každý svoju vlastnú pravdu alebo sa niekto môže aj mýliť? A tiež ako vôbec môžeme povedať, že niečo vieme, keď sa predsa často aj mýlime?

       Zdá sa, že až keď si odpovieme na tieto otázky, môžeme hodnotiť vierohodnosť a istotu nášho poznania. Z tohto dôvodu sa aj metafyzika nazýva prvou vedou či kráľovnou vied. Ak by však mal niekto pocit, že sú to otázky, ktoré patria do minulosti a my ich už máme dávno vyriešené, môže uvážiť, že Aristoteles (rovnako ako pred ním Platón) reagoval práve na skepticizmus, ktorý prišiel do Atén s civilizáciou a s učiteľmi múdrosti – sofistami, pričom o skepticizmus z rozličných dôvodov nikdy nebola núdza v dejinách ľudstva až do dnešných čias.

       Metafyzika sa zaoberá nielen prvými princípmi poznania, ale aj reality. Opäť kladie staré známe otázky: Je realita iba materiálna alebo aj duchovná? Máme niečo ako dušu? Máme slobodnú vôľu alebo sme vo svojom konaní predurčení – prírodou, výchovou, spoločnosťou? A dokonca aj: Je realita v konečnom dôsledku dobrá alebo zlá? Odpovede na tieto otázky ovplyvňujú viaceré disciplíny, ktoré nazývame humanitnými – etiku, právo, psychológiu… Možno dokonca aj sociológiu a politológiu.

       Prečo potom metafyzika časom stratila na význame, keď sa zaoberá takýmito zásadnými otázkami? Dôvodov je viac. Okrem toho, že niektorí najslávnejší novovekí filozofi sú vlastne materialisti a skeptici (Hume), je príčinou tiež to, že sa metafyzika ako disciplína rozpadla na „gnozeológiu“ (náuku po poznaní) a „ontológiu“ (náuku o bytí), čím stratila schopnosť svoje problémy zmysluplne riešiť. Pôvod gnozeológie v metafyzike pekne ukazujú názvy niektorých klasických gnozeologických diel: Descartove Úvahy o prvej filozofii či Kantove Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou. Keď sa však poznanie oddelilo od reality, Kant môže rozvíjať svoju teóriu poznania aj potom, čo vyhlási, že vec o sebe (čiže realitu „za“ javmi poznávanými zmyslami) považuje za nepoznateľnú.

       Vidíme teda, že metafyzické otázky riešime neustále v našom každodennom živote, či možno skôr staviame na nejakej odpovedi na niektorú z nich. Preto je azda dobré oprieť svoje presvedčenia a konanie o hlbšie poznanie týchto otázok a odpovedí ako aj o dôvody, ktoré k týmto odpovediam viedli.