Nesmrteľnosť

        Skúsme si to na chvíľu predstaviť. Nikdy nezomriem. Budem tu na tejto zemi pokračovať v takom živote, aký teraz poznám bez konca. Aj keby sme ignorovali katastrofálne praktické dôsledky pre planétu, predstava nesmrteľnosti je dosť desivá. Dnešný deň by som si mohol zopakovať ešte miliónkrát. Žiadny moment, žiadne stretnutia by neboli vzácne, pretože by sa mohli donekonečna opakovať. Navyše všetky naše fyzické aj psychické utrpenia, ktorými je náš život pretkaný, by nikdy neskončili. Možno pre mladého človeka, ktorý ešte žiadne utrpenie nezakúsil, by táto predstava mohla byť príťažlivá, ale pre dospelého, ktorý už ochutnal radosti aj starosti tohto života, by nesmrteľnosť bola hrôzou. Možno by sme všetci chceli žiť dlhšie, ale žiť bez konca? To by náš život urobilo dosť nudným a neznesiteľným.

         Narazili sme na zvláštny paradox. Na jednej strane nechceme zomrieť, a na strane druhej nechceme byť nesmrteľní. Čo teda vlastne chceme?

         Benedikt XVI. si kladie túto otázku spolu so sv. Augustínom vo svojej encyklike Spe Salvi. Zdá sa, že tužíme po niečom, čo vlastne vôbec nepoznáme. Túžime po nesmrteľnom živote, ktorý by ale vyzeral inak ako ten náš. Je v nás zvláštna túžba po niečom, čo sme nikdy nezažili – túžba po večnom šťastí, naplnení bez bolesti a utrpenia. Ako je možné, že nás priťahuje niečo, čo nepoznáme? Ako v nás môže jestvovať túžba po niečom, čo sme nikde nezažili?

         Existujú minimálne dve možné odpovede. Buď je táto túžba márna a neexistuje nič, čo by ju vedelo naplniť. V tom prípade ide o nejakú chybu v systéme, škaredý vtip chaotického vesmíru na biednom človeku. Alebo naozaj existuje objektívna skutočnosť, ktorá vie túto túžbu naplniť. Táto túžba je potom hlbokou existenčnou pripomienkou, že existuje niečo viac ako to, čo vidíme a poznávame zmyslami. Kresťanstvo sa samozrejme hlási k druhej odpovedi a vidí v tejto ľudskej túžbe pečať Božieho dotyku. Boh nás stvoril pre seba a je úplne pochopiteľné, že túžba po ňom je do nás hlboko vtlačená.

         „Večný život“ je to, čo žiadame od Cirkvi pri krste svojho dieťaťa. „Večný život“ je odpoveď kresťanskej tradície na otázku o našom najhlbšom chcení. Možno tento pojem získal vekmi nánosy, ktoré nie sú príťažlivé, a potrebuje trochu očistiť. Možno sa nám večnosť spája s nudou a statickosťou.

         Ale keď si predstavíme nejaký silný radostný moment vo svojom živote, nuda je presný opak toho, čo sme vtedy zažívali. Presne takéto momenty sú chvíľami, keď vnímam plnosť života, keď mám pocit, že teraz žijem. Toto nie sú momenty, keď spomínam na minulosť alebo snívam o budúcnosti. Skôr sú to momenty, keď má prítomnosť úplne prenikne a som TERAZ a TU.

         Všetci túžime po prítomnosti naplnenej hlbokou radosťou. Vždy, keď taký moment zažijeme, zažívame odraz večnosti. A keď už tento odraz patrí k našim najdynamickejším, najvzrušujúcejším a najnapĺňajúcejším skúsenostiam, o čo úžasnejšie bude žiť v prítomnosti Toho, kto to celé vymyslel? Veď „večný život“ nie je ničím iným ako práve touto mimočasovou skutočnosťou života v PRÍTOMNOSTI.