Právo

Predstavme si na chvíľu dopravnú nehodu, v ktorej sa nečakane ocitne skupina viacerých ľudí. Na mieste je mnoho zranených a je potrebné niečo rýchlo urobiť, aby sa zachránilo ohrozené zdravie a život. Jeden z prítomných účastníkov začne rozdávať príkazy – vy volajte pomoc, vy vyťahujte zaseknutého, vy dávajte umelé dýchanie atď. A všetci ochotne počúvajú a robia, čo im bolo prikázané.

Prečo to robia? Robia to preto, lebo im to niekto prikázal? Je to vôľa silného neznámeho, ktorý sa chopil vedenia, ktorá ich hýbe a zaväzuje? Nie. Skôr všetci rozumní ľudia v danej chvíli núdze bez rozmýšľania chápu, že daná situácia si vyžaduje autoritu – niekoho, kto efektívne a rýchlo vyrieši koordinačné problémy. A danú autoritu poslúchajú preto, lebo je jednak rozumné takú autoritu mať, a jednak im dáva viac-menej rozumné príkazy (hoci si možno každý jeden zo zúčastnených vie predstaviť, že tie príkazy by mohli byť iné a ešte rozumnejšie).

Hlavná myšlienka tejto ilustrácie je v tom, že potreba autority je požiadavka rozumu. Spoločné dobro si vyžaduje autoritu. Bez nej by spoločné dobro, a teda konkrétne osoby, členovia toho-ktorého spoločenstva, utrpeli stratu. V našom prípade, ak by sa taká autorita nenašla, by zrejme zomrelo viac ľudí, ako by bolo nevyhnutné. A môžeme ísť v tomto príklade ešte trochu ďalej.

Predstavme si, že by sa v tejto situácii postavil do stredu silný muž, ktorý by vyhlásil – „Každý zostaňte na svojom mieste a nerobte nič. To, čo sa nám stalo, sa muselo stať, a nie je našou úlohou do toho zasahovať. Kto má zomrieť, zomrie. Zostaňte každý na svojom mieste.“ Povedali sme si, že spoločné dobro vyžaduje autoritu, ktorá vyrieši efektívne koordinačný problém. V tomto pozmenenom príklade máme autoritu, ktorá ponúka riešenie. Zaväzuje takáto autorita? Mali by ju účastníci nehody poslúchnuť? Je zjavné, že nie! Príkazy tejto autority sú nerozumné, postavené na nerozumnej fatalistickej ideológii, ktorá si neuvedomuje posvätnosť ľudského života. Preto rozumní ľudia takú autoritu odmietnu a pustia sa do záchrany známych aj neznámych účastníkov nehody.

Právo je tvorivá činnosť politickej autority pre spoločenstvo, za ktoré má daná autorita zodpovednosť. Jeho záväznosť pramení z rozumom vnímanej potreby riešiť koordinačné problémy v danej spoločnosti tak, aby sa vytvorili podmienky pre šťastný život všetkých. Na to, aby právo koordinačné problémy riešilo, musí byť samozrejme známe všetkým členom spoločenstva.

Samotný prejav vôle politickej autority je malou časťou väčšieho modelu praktického uvažovania, z ktorého pramení záväznosť práva. Nezaväzuje samotná vôľa autority, ale požiadavka rozumnosti. Rozumnosť vyžaduje, aby autorita rozhodla a často vybrala spomedzi mnohých dobrých možností len jednu, ktorá sa potom stane záväznou. Ale hoci sa stane záväznou až potom, čo ju za takú vyhlási autorita, jej záväznosť v skutočnosti nepramení vo vôli autority, ale v správnom praktickom uvažovaní každého rozumného človeka.

Toto rozumné praktické uvažovanie je aj tým, čo určuje hranice záväznosti práva. Zákon, ktorý posiela nevinných ľudí do koncentračných táborov, nie je rozumný a ani záväzný. A hoci má mnohé znaky zákona (vyhlásený politickou autoritou), nie je vo svojej podstate zákonom, pretože je nerozumný a nespravodlivý, a teda neplní hlavnú úlohu zákona. Právo totiž vzniklo preto, aby ľudia mohli spolu dobre žiť, a každý zákon, ktorý tomuto cieľu nepomáha, nie je v pravom zmysle právom, ale skôr jeho falošnou napodobeninou.