Právo

MARTIN LUTERÁN

Dejinami sa už od starých Grékov tiahne hlbší spor o to, čo presne právo vo svojej podstate je. Je právo prejavom vôle vládcu alebo je to skôr prejav rozumnosti? Možno by sa to niekomu mohlo zdať ako falošná dichotómia – právo je predsa aj jedno aj druhé. V skutočnosti ide o veľmi dôležitý spor o správnom chápaní človeka a spoločnosti s vážnymi praktickým dôsledkami.

Predstavme si na chvíľu dopravnú nehodu, v ktorej sa nečakane ocitne skupina viacerých ľudí. Na mieste je mnoho zranených a je potrebné niečo rýchlo urobiť, aby sa zachránilo ohrozené zdravie a život. Jeden z prítomných účastníkov začne rozdávať príkazy – vy volajte pomoc, vy vyťahujte zaseknutého, vy dávajte umelé dýchanie atď. A všetci ochotne počúvajú a robia, čo im bolo prikázané.

Prečo to robia? Robia to preto, lebo im to niekto prikázal? Je to vôľa silného neznámeho, ktorý sa chopil vedenia, ktorá ich hýbe a zaväzuje? Nie. Skôr všetci rozumní ľudia v danej chvíli núdze bez rozmýšľania chápu, že daná situácia si vyžaduje autoritu – niekoho, kto efektívne a rýchlo vyrieši koordinačné problémy. A danú autoritu poslúchajú preto, lebo je jednak rozumné takú autoritu mať, a jednak im dáva viac-menej rozumné príkazy (hoci si možno každý jeden zo zúčastnených vie predstaviť, že tie príkazy by mohli byť iné a ešte rozumnejšie).

Hlavná myšlienka tejto ilustrácie je v tom, že potreba autority je požiadavka rozumu. Spoločné dobro si vyžaduje autoritu. Bez nej by spoločné dobro, a teda konkrétne osoby, členovia toho-ktorého spoločenstva, utrpeli stratu. V našom prípade, ak by sa taká autorita nenašla, by zrejme zomrelo viac ľudí, ako by bolo nevyhnutné. A môžeme ísť v tomto príklade ešte trochu ďalej.

Predstavme si, že by sa v tejto situácii postavil do stredu silný muž, ktorý by vyhlásil – „Každý zostaňte na svojom mieste a nerobte nič. To, čo sa nám stalo, sa muselo stať, a nie je našou úlohou do toho zasahovať. Kto má zomrieť, zomrie. Zostaňte každý na svojom mieste.“ Povedali sme si, že spoločné dobro vyžaduje autoritu, ktorá vyrieši efektívne koordinačný problém. V tomto pozmenenom príklade máme autoritu, ktorá ponúka riešenie. Zaväzuje takáto autorita? Mali by ju účastníci nehody poslúchnuť? Je zjavné, že nie! Príkazy tejto autority sú nerozumné, postavené na nerozumnej fatalistickej ideológii, ktorá si neuvedomuje posvätnosť ľudského života. Preto rozumní ľudia takú autoritu odmietnu a pustia sa do záchrany známych aj neznámych účastníkov nehody.

Právo je tvorivá činnosť politickej autority pre spoločenstvo, za ktoré má daná autorita zodpovednosť. Jeho záväznosť pramení z rozumom vnímanej potreby riešiť koordinačné problémy v danej spoločnosti tak, aby sa vytvorili podmienky pre šťastný život všetkých. Na to, aby právo koordinačné problémy riešilo, musí byť samozrejme známe všetkým členom spoločenstva.

Samotný prejav vôle politickej autority je malou časťou väčšieho modelu praktického uvažovania, z ktorého pramení záväznosť práva. Nezaväzuje samotná vôľa autority, ale požiadavka rozumnosti. Rozumnosť vyžaduje, aby autorita rozhodla a často vybrala spomedzi mnohých dobrých možností len jednu, ktorá sa potom stane záväznou. Ale hoci sa stane záväznou až potom, čo ju za takú vyhlási autorita, jej záväznosť v skutočnosti nepramení vo vôli autority, ale v správnom praktickom uvažovaní každého rozumného človeka.

Toto rozumné praktické uvažovanie je aj tým, čo určuje hranice záväznosti práva. Zákon, ktorý posiela nevinných ľudí do koncentračných táborov, nie je rozumný a ani záväzný. A hoci má mnohé znaky zákona (vyhlásený politickou autoritou), nie je vo svojej podstate zákonom, pretože je nerozumný a nespravodlivý, a teda neplní hlavnú úlohu zákona. Právo totiž vzniklo preto, aby ľudia mohli spolu dobre žiť, a každý zákon, ktorý tomuto cieľu nepomáha, nie je v pravom zmysle právom, ale skôr jeho falošnou napodobeninou.

 

Picture of Martin Luterán

Martin Luterán

Štúdium práva na Univerzite Komenského neuspokojilo jeho túžbu po poznaní a kvalitnom vzdelaní. Preto išiel študovať na Oxfordskú univerzitu v Anglicku, kde sa vo svojom výskume pod vedením profesora Finnisa venoval venoval vzťahu práva a morálky, najmä v kontexte ľudských práv.

Okrem toho, že je právny filozof, je aj vzdelávateľ. Po návrate na Slovensko založil Kolégium Antona Neuwirtha a dodnes je jeho rektorom. Dlhé roky organizuje vzdelávacie aktivity, prednáša a vedie semináre o etike a prirodzenom zákone pre stredoškolákov, vysokoškolákov aj verejnosť.

Ilustračná fotografia: Tingey Injury Law Firm

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.