Zvyk

Súvis medzi činmi, zvykmi a dobrým životom je základom klasického receptu na šťastie, tzv. etiky cností. “Zvyky vznikajú z činností. Preto je treba dbať na to, ako konáme, lebo rozdiely v konaní vedú k rozdielom vo zvykoch. A od toho, či si už od mladosti zvykáme konať tak alebo onak, nezávisí málo, ale veľa – dokonca všetko”! (Aristoteles Etika Nikomachova II.1, 1103b21-25)

Oprášiť tento recept pomocou aktualizovaného slovníka je zárukou na bestseller. Za všetky spomeňme dielo Jamesa Cleara – Atómové návyky. Jeho rady sú dvetisícročnou ozvenou Aristotela: “Každý skutok, ktorý vykonáte, je rozhodnutím sa o tom, akým človekom sa chcete stať.”

Niekedy na pojem nasadá toľko prachu, že ani oprášením ho súčasnými slovami nevydolujeme bohatstvo autorových myšlienok. Jedným z takýchto pojmov je cnosť. Autori klasického receptu na šťastie by povedali, že “cnosť je dobrý zvyk” (sv. Tomáš Akvinský Suma teologická I-II, q. 55, a. 3, resp.). Našim moderným ušiam však môže ich definícia cnosti znieť ako presný opak toho, čo mysleli.

V Atómových návykoch, aj v bežnej reči, sa zvyk chápe ako “správanie, ktoré sa dostatočným množstvom opakovaní stalo automatické.” Obhrýzanie nechtov je zlý zvyk, umývanie zubov je dobrý zvyk (teda cnosť?). Klasické chápanie je o čosi bohatšie.

Slovom zvyk prekladáme anglické habit, lat. habitus, ktoré klasickí filozofi vysvetľujú takto: “Habitus pochádza zo slova habere, t.j. mať. To sa dá chápať dvojako: za prvé, keď človek alebo nejaká vec niečo má, t.j. vlastní; za druhé, keď sa nejako má” (ST I-II, q. 49, a. 1, resp.). V slovenčine bežne povieme “mám sa fajn”, čím hodnotíme určitú kvalitu nášho aktuálneho bytia. Niekedy povieme aj “mám sa zdravo”, no málokedy povieme “mám sa odvážne” a už vôbec nepovieme “mám sa múdro”. Kým hovorová slovenčina by takého formulácie ťažko preglgla, klasická teória ich pripúšťa. 

Aristoteles rozlišuje ľahko zmeniteľné kvality, ako dobrá nálada, a “ťažko zmeniteľné kvality” (Aristoteles Kategórie 6, 9a3), ktoré nazýva zvyky. Keďže tieto kvality určujú spôsob akým máme seba, určujú aj spôsob akým konáme. To je jasné, keď porovnáme rozhovor s veselým a smutným, alebo výkon zdravého a chorého. Zvyk je teda stála a trvalá uspôsobenosť konať určitým spôsobom. Akési pevné seba-vlastnenie, takzvaná druhá prirodzenosť. Oproti súčasnému chápaniu zvyku ako zautomatizovaného správania, napríklad umývanie zubov, to klasické do seba pojíma všetky trvalé kvality uschopňujúce činnosť, vrátane zdravia, odvahy či múdrosti.

Klasickí a súčasní autori sa zhodnú na tom, že zvyk vzniká opakovaním. “Tak ako ani jedna porcia nevedie k pribratiu […], ale až znásobením porcií priberieme, tak až znásobenie skutkov zapríčiní rast zvyku” (ST I-II, q. 52, a. 3, resp.). Americkí vedci hovoria o čísle 21.

Chápať zvyk ako zautomatizované správanie zaváňa tým, čomu psychológovia hovoria podmieňovanie. Známy Pavlov experiment ukázal, že ak pes počuje zvonček pred každým jedlom, po istom čase si tieto dve udalosti spojí tak, že po každom zazvonení začne slintať. Atómové návyky radia niečo podobné: Spoj si zvyk s návnadou a tú urob očividnou. Ak chceš začať viac čítať, polož si knižku ku posteli. A práve takéto podprahové podmieňovanie môže byť pri cnostiach problém.

“Cnosť je zvyk, ktorý robí človeka dobrým a jeho konanie dobrým tiež” (EN II.6, 1106a23). Klasickí filozofi k definícii zvyku pridávajú kľúčové slovo: cnosť je stála a trvalá uspôsobenosť konať dobre. Tu je kľúčové ich chápanie človeka. Človek je špecifický rozumom a vôľou a preto dobré konanie pramení z rozumu a vôle a je s nimi v harmónii. Preto bezmyšlienková rutina dobrých návykov nie je cesta ku šťastiu, k úplnému naplneniu ľudskosti. A preto hrozí, že ich poňatie cnosti ako zvyku ostane nepochopené.

Zdá sa, že si protirečia, keď aj tak tvrdia, že “cnosť vzniká navykaním” (ST I-II, q. 63, a. 2). Fígeľ je v tom, že neradia mechanicky opakovať rovnaký vonkajší skutok. Odvážnym sa nestanem, ak sa budem pravidelne vystavovať ťažkostiam a nezutekám. Lebo v niektorých situáciách je rozumné, a teda cnostné, zutekať. Odvážne môžu byť navonok úplne opačné skutky. Radia opakovať malé vnútorné víťazstvá rozumu a vôle nad našimi automatickými sklonmi. “Cnosť nespočíva vo vonkajších skutkoch, ale predovšetkým vo vnútorných rozhodnutiach mysle” (ST II-II, q. 162, a. 1, ad. 2). Cnosť nie je repetitívna, ale kreatívna.

Autori klasického receptu na šťastie vedeli, že dobrý život nespočíva v bezmyšlienkovitej rutine, ale v symfónii všetkých ľudských schopností. A ako sami tvrdia: “tomuto skúmaniu sa nevenujeme preto, aby sme vedeli, čo je cnosť, ale preto, aby sme sa stali dobrými ľuďmi” (EN II.2, 1103b26-30).