Oprášme prach z jeho kníh a poďme na to. Zdá sa mi, že pri Čechovovi je to skoro ako s citátom z biblie, kdekoľvek otvoríte, osloví vás a prehovorí do života. Nemusíte preto špeciálne a tuho uvažovať, ktorú poviedku si prečítate ako prvú a ktorú ako druhú. Tam, kde vám váš naslinený prst padne, začnite.

Ak potrebujete trošku nápovedy a nechcete sa len tak halabala túlať stranami, skúste v obsahu nájsť poviedky, ktoré vám teraz trochu predstavím. Ale iba do takej miery, aby som vám ich tajomstvo úplne neodhalila, iba ho tak jemne načrtla. Tak jemne a nonšalantne, ako si James Bond opravuje svoje manžetové gombíky po tom, čo práve preskočil z jednej časti vlakovej súpravy na druhú.

Poviedka číslo jeden, ktorú vám odporúčam je Stávka. Ak ste ju náhodou nenašli vo svojej knižnici, vypočujte si jej audio podobu v českom jazyku. Medzi hosťami na večierku sa rozprúdi vášnivá diskusia o treste smrti. Čo si o ňom myslíte vy? Vybrali by ste si doživotné väzenie alebo radšej trest smrti? Z diskusie sa vykľuje 15-ročná stávka a o tom, ako skončí a čo bude jej naplnením vám už povie Čechov. Okrem toho nám medzi riadkami rozpovie istú pravdu o nás a o živote. Akú?

Poviedka číslo dva s názvom Umelecké dielo nás zavedie do kultúry prehnanej vďačnosti a nezmyselných darov, v ktorej sa tak trochu točíme aj dnes. Prijímame dary, darúvame dary, mnohokrát nezmyselné, len aby sme neprišli s prázdnymi rukami. A dary potom posúvame ďalej, dúfajúc, že niekoho oslovia viac ako nás. Aj keď gýč bude stále len gýčom a nepremení sa na umelecké dielo presunutím na poličku nového obdarovaného. Čo je týmto umeleckým dielom v tejto poviedke? A čo je jeho vadou? Kde nakoniec skončí? Čítajte.

V poviedke číslo tri, Šťastný človiečik, Čechov otvára klasickú rozpravu o šťastí. Veru, to by ani súcim autorom nebol, kto by tejto téme nevenoval aspoň pár riadkov. „V dnešných časoch je až akýsi div vidieť blaženého človeka…skorej vidíš bieleho slona, “ sťažuje sa cestujúci v príbehu. No a kto je tomu na vine? Náš hlavný hrdina má na to svoju životnú filozofiu a spolucestujúcim odpovedá: „Človek si je sám tvorcom svojho šťastia. Len zachcieť a budete blažení, nuž ale vy nechcete. Vy sa úporne straníte šťastia!” Ako to s naším blaženým hrdinom dopadne a či jeho filozofia obstojí sa dočítate o stranu ďalej. A čo vy a šťastie? Nestránite sa ho?

Raz by som chcela vedieť písať ako píše Čechov, krátko, jednoducho a k veci. Každé jeho slovo je dômyselne poukladané jedno k druhému a naplnené významom, navonok to však pôsobí priam nedbanlivo. Skoro ako francúzska móda, nonšalantná na ulici, ale doma do detailov premyslená. A takto štýlovo zachytáva ľudskú dušu a jej podstatu, jej zákutia, výšky a pády. No veď takí sme. „Darmo je…”

Bolo by ešte čo ponúkať z jeho poviedkového repertoáru, no tu už nechám čitateľa vybrať si slobodne ďalej. Mojím cieľom bolo vás iba trošička poštuchnúť, zvyšok už je v rukách a pere majstra. Nech vás on učí o krásach, pravdách a dobrách života.