Determinizmus

Táto otázka nie je až taká banálna. Determinizmus bol lákavý počas celých dejín myslenia a ani dnes sa jeho popularita nestráca. „Boh nehádže kocky,“ povedal vraj Einstein ako reakciu na neurčitosť v kvantovej teórii. Všetko dokonale ovládajú prírodné zákony – akákoľvek odchýlka od nich by vniesla do prírody chaos.

Na druhej strane stoja požiadavky etiky. Ak je totiž všetko vopred stanovené a určené, ľudia nemajú slobodnú vôľu a nie sú pánmi svojich činov. A ak ľudia nie sú pánmi svojich činov, „ak rozhodovanie a konanie nie sú v našej moci,“ hovorí Cicero, „nie sú spravodlivé chvály ani hany, pocty ani tresty.“

Deterministi a kritici slobody vôle s touto úvahou súhlasia. Preto nespochybňujú jej záver, ale predpoklad. Rozhodovanie podľa nich v našej moci skrátka nie je, a preto sú naozaj všetky tresty a odmeny nespravodlivé. Často vo svojich textoch predstavujú brutálneho, často viacnásobného vraha s nechutnými detailmi jeho zločinu či zločinov, a keď sa čitateľa spýtajú, aký trest si podľa neho tento človek zaslúži, začnú predstavovať jeho zložité detstvo a mladosť, opäť s nechutnými detailmi, ako aj mnohé jeho psychiatrické diagnózy. 

Dokáže byť takýto človek pánom svojich činov? Možno áno, možno nie. No aj keby nie, a napriek svojim zločinom by potreboval skôr liečbu ako trest, otázkou zostáva, či to dostatočne vypovedá o tom, či dokážeme byť pánmi svojich činov my ostatní. Lebo keď sa niekto narodí slepý alebo oslepne počas života, znamená to, že ľudia vo všeobecnosti nedokážu vidieť? A ak teda niekto na základe vrodenej poruchy či ťažkého života nedokáže potlačiť či usmerniť niektoré svoje túžby či chúťky, znamená to, že to nedokáže žiadny človek?

Zaiste, neustále nás ovplyvňuje naša biológia, výchova, ľudia, s ktorými žijeme a denne sa s nimi stretávame, naše zvyky a problémy, ktorým denne čelíme. Znamená to však, že sa im nijako nedokážeme postaviť a naše správanie je iba výslednicou vnútorných a vonkajších síl, ktoré sú všetky mimo našej vôle (a tá je teda beztak iba ilúziou)? Alebo predsa len dokážeme niektoré z týchto vplyvov ak nie odraziť, aspoň usmerniť? 

Mnohými ľuďmi dokáže zmietať závislosť alebo deštruktívne vzorce správania prinesené z rodiny. Ale aj s týmito vecami sa dá niečo robiť: do určitej miery sa človek dokáže vymaniť z ich vplyvu napríklad s pomocou psychológa. Samozrejme, nie vždy sú psychológovia úspešní, ale ak by sme so sebou principiálne nemohli nič urobiť, boli by to iba šarlatáni a podvodníci. A ak sa povie, že pôsobenie psychológa je iba ďalším vonkajším vplyvom, ktorý si nevyžaduje spoluprácu vôle človeka, myslím, že väčšina psychológov by nesúhlasila.

Dosť populárnou námietkou proti slobode vôle a v prospech determinizmu sú experimenty, ktoré v 80. rokoch 20. storočia robil Benjamin Libet. Ten dal svojim dobrovoľníkom robiť jednoduché úkony v čase, ktorý si sami vyberú, a pozoroval ich mozog. Zistil, že pár stotín sekúnd predtým, než daný dobrovoľník činnosť vykonal alebo ohlásil, že sa ju rozhodol vykonať, bolo možné v jeho mozgu pozorovať aktivitu. Libet svoje pozorovania interpretoval tak, že naše zdanie slobodnej vôle nastáva až potom, keď sa všetko podstatné uskutoční v mozgu.

Libet však neobjavil nový jav, ten už 20 rokov pred ním pozorovali v Nemecku dvaja iní vedci, ktorí aj potom  kritizovali Libetove závery. Spomínaní nemeckí vedci tento jav nazvali „potenciál pripravenosti“ a spočíva v tom, že mozog sa už vopred pripravuje na činnosť, o ktorej vie, že ju bude mať vykonať. Libet teda podľa nich nepozoroval samotné rozhodnutie, iba prípravu mozgu na vykonanie rozhodnutia, keď toto rozhodnutie príde.

Otázky o determinizme a slobode sú predmetom vedeckých, ale aj politických diskusií o vhodnosti trestného systému. Ako v mnohých iných prípadoch, aj tu sa javí ako najlepší spôsob vyhýbať sa extrémom a vnímať v ľudskom správaní jednak determinujúci moment, ale aj moment slobody a zodpovednosti. Veď napokon aj v našom vlastnom živote nám asi bude lepšie, keď budeme k svojim vzťahom pristupovať zodpovedne, plniť sľuby, krotiť svoje vášne a priznávať si chyby, a neviniť za svoje zlyhania pôsobenie celého vesmíru.