Čítali ste niekedy Denník Anny Frankovej? Približuje svet 13-ročného židovského dievčaťa, ktoré je so svojou štvorčlennou rodinou a ďalšími ľuďmi dva roky ukryté v malom byte v Amsterdame, aby unikli deportácii do koncentračných táborov.

Jej denník je nielen sondou do duše mladého človeka a jeho prežívania v ťažkej situácii, ale zároveň približuje celú rodinnú situáciu, napäté aj humorné momenty. Na to, aby títo ľudia prežili dva roky v zatvorenom priestore, potrebovali dôvernú sieť ďalších odvážlivcov, ktorí sa o nich starali. 

Viete si predstaviť skrývať ôsmich ľudí vo vašom dome bez toho, aby si to všimli susedia, kolegovia v práci, či dokonca vaša rodina? Aj o tom je krátky osemdielny seriál s názvom Svetlo nádeje (A little light), z produkcie Spojeného kráľovstva z roku 2023.

Hlavnou postavou seriálu však nie je Anna Franková, ani jej otec Otto Frank. Seriál  nám predstavuje mladú Miep Gies, jej manžela Jana a ich príbeh spojený s Frankovcami aj ďalšími židovskými rodinami, ktorým obaja počas vojny rôznym spôsobom pomáhali. Miep začala pracovať ako sekretárka vo firme Otta Franka ešte v roku 1933. V priebehu rokov sa stala dôvernou priateľkou celej ich rodiny a keď ju v lete 1942 Otto Frank ako prvú požiadal o pomoc, ihneď a bez váhania súhlasila. S manželom Janom a s ďalšími kolegami ich spoločnými silami ukrývali od 6. júla 1942 do 4. augusta 1944.

Miep súhlasila, lebo „nemohla inak“, ako to aj hovorí v jednej scéne seriálu. Miep však nebola super ženou so špeciálnymi predispozíciami, ktoré z nej mali urobiť hrdinku skrývajúcu židov. Bola úplne obyčajné dievča z rakúskej rodiny, ktoré si do opatery zobrala holandská rodina, keď mala 9 rokov. V úvode seriálu dokonca vidíme jej bezradnosť pri hľadaní práce a aj táto drobná slabosť nám zdôrazňuje jej hrdinstvo v jednoduchosti. Ako aj Miep sama hovorila na prednáškach po celom svete, keď pomáhala šíriť posolstvo Anny Frankovej a jej denníka:

„Aj obyčajná sekretárka, žena v domácnosti alebo tínedžer môže svojím spôsobom rozsvietiť malé svetlo v tmavej miestnosti.“

Druhým výrazným posolstvom jej príbehu je pre mňa dôležitosť každého, aj malého rozhodnutia. V jednej zo scén seriálu Miep presviedča svoju najlepšiu priateľku Tess, aby odišla od svojho priateľa Daniela, ktorý kolaboruje s nacistami. Ona jej na to namieta, že jej rozchod predsa nezmení dej vojny, na čo Miep odpovedá, že to zmení hlavne ju samu. Nemusíme meniť deje svetových vojen, ale sme zodpovední za seba samých. Malé rozhodnutie niekedy môže zmeniť dej našich osobných vojen a príbehov tých najbližších okolo nás. 

Tretím posolstvom je chuť žiť. Nežiť len tak hocijako, ale tešiť sa z vône a chute pomarančov, či z denného svetla, ktoré rodina Frankova nezažívala vôbec. Miep a jej priatelia zabezpečovali chod tajnej osemčlennej domácnosti. Kupovali im základné veci ako potraviny a lieky. Išlo im o prežitie a zároveň v niektorých scénach môžeme vidieť rôzne maniere jednotlivých členov rodiny, ktorí Miep prosia, aby im nezabudla doniesť syr alebo pomaranče. Keď im šlo o prežitie, prečo riešili syr a pomaranče? Áno, presne. Šlo im o život a na to, aby ten dlhý čas prežili zatvorení v tajnom byte s nebezpečenstvom chodiacim po uliciach Amsterdamu, museli si svoju chuť žiť pripomenúť takýmito detailami.

Svetlo nádeje alebo Malé svetlo (A little light) v názve seriálu mi pripomenulo rozhovor s Antonom Neuwirthom, ktorého časť židovskej rodiny tiež zomrela v koncentračnom tábore. Neuwirth vo videu hovorí o svojom životnom poslaní a o svetle takto: 

„Nemožno tmu odstrániť ako takú, ale treba zapáliť sviece a keď je svetlo, tma prestane. Keď je sucho, treba dať vodu, suchú pôdu nemôžeme odniesť. Už dávno bolo zlo definované ako nedostatok dobra, že jediná cesta na odstránenie zla vo svete je konať dobro, a toto by som považoval za svoje životné poslanie.”

Myslím, že Anton Neuwirth a Miep Gies nám svojím životom vydávajú svedectvo o nádeji, ktorú vie priniesť druhým každý z nás.